Začínal ako osem ročný v klube Lokomotíva Trnava v dnešnom Bricone Trnava, kde hrával do 21 rokov a dotiahol to až do 1. Slovenskej ligy. Keď bol na vojne obliekal dres Dukly Trenčín, no neskôr sa klub premenoval na Duklu Bardejov. S týmto klubom postúpil do superligy. Po tomto úspechu sa vrátil do materského klubu Bricon Trnava, kde odohral jednu sezónu. Nasledoval prestup do Spartakusu Galanta.
Ako dlho sa už venuješ stolnému tenisu? Čo ťa k tomu priviedlo?
Stolnému tenisu sa venujem 32 rokov a priviedli ma k nemu rodičia. Fakticky som začínal ako 6 ročný, keď som so svojou rodinou a priateľmi hrával pred domom. Náš stôl bola jedna veľká preglejka položená na 2 smetných košoch. Hrávali sme tam celé leto. Keď som dovŕšil 8 rokov, rodičia prihlásili mňa aj mojich 2 bratov do klubu – Lokomotíva Trnava. Nechcel si vyskúšať nejaký iný šport? Hrával som súťažne futbal v žiackom veku. Do 14 rokov som hrával za Sláviu Trnava, ale musel som sa rozhodnúť medzi stolným tenisom a futbalom. Zostal som pri stolnom tenise až dodnes. To bol jediný šport, okrem stolného tenisu, ktorý som hrával súťažne.
Prečo si sa rozhodol práve pre stolný tenis?
Lebo je to nádherný dynamický šport, v ktorom treba veľa premýšľať. Fascinujú ma na ňom hlavne nádherné kontratopspinové výmeny.
Mal si alebo máš nejaké stolnotenisové vzory?
Žiadny vzor som nemal ani nemám, ale tak všeobecne z každého vrcholového stolného tenistu sa mi niečo páči. No mojim obľúbencom bol Jan Owe Waldner, ktorého by som nazval stolnotenisový virtuóz. Momentálne hrávaš v klube Gasto Metalfin Galanta slovenskú extraligu.
Si tam spokojný?
Samozrejme som spokojný. Na zápasy chodí pekná divácka kulisa a to je pre šport najlepšia vizitka, lebo šport má byť zábava pre divákov. Na našom extraligovom zápase bol o už aj 120 divákov. Túto sezónu sa pokúsime prilákať ešte viac divákov, pretože majstrovské zápasy budeme hrať vo veľkej Športovej hale, pretože v hale, v ktorej sme hrávali doteraz bolo málo priestoru pre fanúšikov.
Hrával si aj v zahraničí… V ktorom to bolo klube a ako dlho?
Áno, hral som 11 rokov v Nemecku. Prvý rok v Rosenheime a ďalších 10 rokov som vydržal v jednom klube – Tus Bad Aibling. Nemal si problém s aklimatizovaním a s dochádzaním? Počas prvej sezóny som mal trocha problém. Bola to len otázka času, kým som sa naučil jazyk. S dochádzkou problém nebol, pretože nás tam hralo viacero hráčov zo Slovenska, takže cestovanie autom bolo zaujímavé.
Klub opúšťal ako 25 – ročný a následne odchádza hrať do nemeckého Rosenheimu, kde hrával 4. nemeckú Bundesligu. Po roku zmenil svojho zamestnávateľa na Tus Bad – Aibling. S týmto klubom si vyskúšal aj kvalitnú 3. Bundes – ligu na jednu sezónu. Po 11. rokoch v Nemecku sa vrátil na Slovensko, kde dve sezóny obliekal dres extraligového klubu MŠK Malacky. Teraz už druhú sezónu háji farbi oddielu Gasto Metelfin Galanta. Práve ste si prečítali chronologicky zoradenú kariéru profesionálneho stolnotenisového hráča a trénera Jozefa Wiltschku. Trénovaniu mládeži sa venuje už 13. rok. Osem rokov pôsobil vo Veľkej Mači a v súčasnosti je to práca s mládežou v Galante, ktorej sa už venuje piaty rok. K tomuto športu priviedol aj svoje dve deti. Jeho obľúbeným jedlom sú Kuracie prsia na prírodno. Miesto kde sa cíti najlepšie je jeho domov, teda Galanta.
rával si aj v zahraničí… V ktorom to bolo klube a ako dlho?
Áno, hral som 11 rokov v Nemecku. Prvý rok v Rosenheime a ďalších 10 rokov som vydržal v jednom klube – Tus Bad Aibling. Nemal si problém s aklimatizovaním a s dochádzaním? Počas prvej sezóny som mal trocha problém. Bola to len otázka času, kým som sa naučil jazyk. S dochádzkou problém nebol, pretože nás tam hralo viacero hráčov zo Slovenska, takže cestovanie autom bolo zaujímavé.
Čo všetko ti dáva stolný tenis ako profesionálnemu hráčovi?
V prvom rade je to môj chlebíček, ktorým živím rodinu. Samozrejme mi prináša aj radosť z víťazstiev, pomáha mi prekonať ťažké životné situácie, pretože to je veľmi psychicky náročný šport. Veľakrát sa na jednej loptičke zvrtne celý zápas. Prináša mi nových priateľov, ale aj nepriateľov.
Koľko hodín denne sa venuješ pingpongu?A koľko hodín do týždňa trénuješ ako hráč (aby si nevyšiel z herného tempa), nie ako tréner?
Keď som bol v mladšom veku, tak to boli to 3-4 hodiny denne, tvrdej a poctivej driny. Nakoľko som fakticky veterán, trénujem cca. 2 hodiny denne. Ak by som zároveň nerobil aj trénera mládeže, určite by som zvýšil tréningové dávky, ale ako sa hovorí – všetko s mierou. Čo všetko si musel obetovať, aby sa z tvojho hobby stala práca, ktorá by ťa živila? V prvom rade čas. Boli to rok čo rok letné prázdniny, pokiaľ sa moji kamaráti chodili kúpať a pod., ja som sa poctivo celé 2 mesiace potil v 30-40 stupňových teplotách v hale na tréningoch. Môžem smelo povedať, že nikdy som to neľutoval a ani nebudem, pretože tento šport milujem.
Čo bolo najkrajším okamihom tvojej doterajšej profesionálnej kariéry?
Počas môjho pôsobenia v Nemecku som v majstrovskom zápase porazil jedného fantastického čínskeho hráča a bol som z toho úplne unesený. Meno Číňana je: Mu Hao a dodnes hráva 2.Bundes-ligu. Trénoval si aj niekoho kto už dosiahol v tomto športe aj nejaké medzinárodné výsledky? Verím v to, že sa moja trénerská kariéra po úspechoch v rámci Slovenska raz prenesie aj na medzinárodnú scénu.
Viem o tebe, že už máš niekoľko rokov rodinu. Toleruje ti to, že si viac za zeleným stolom ako doma?
Môj syn hrá stolný tenis už 7 rokov a dcéra začala svoj druhý rok, takže žijeme tým celá rodina vrátane manželky, ktorá nás plne podporuje.
Dá sa týmto športom v dnešnej dobe uživiť rodinu?
Osobne si myslím, že pokiaľ človek dáko príliš nerozhadzuje, tak sa dá z toho celkom slušne vyžiť. Človek musí spojiť hráčsky aj trénerský príjem, inak je to veľmi ťažké.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Doobeda 2 hodiny tréning ako hráča, obed, oddych, rodina, nejaký ten nákup. Poobede od tej 15-tej do tej 19-tej tréning s mládežou. V sobotu a v nedeľu sú majstrovské zápasy extraligy alebo turnaje s deťmi. Takto to trvá 10 mesiacov v roku od septembra do júna.
Ako sa ti pracuje s dnešnou mládežou, ktorú trénuješ? Nemáš problém s disciplínou?
Najlepšie sa mne osobne pracuje s mládežou do tých 13 rokov, tam je to dá sa povedať v norme. Potom prichádza ťažšie životné obdobie – puberta a už je tá práca veľmi náročná hlavne na disciplínu a motiváciu pre deti, ktoré sú v pubertálnom veku. Je ťažké ich namotivovať, aby pokračovali ďalej a chceli na sebe pracovať.
Rozčúli ťa viac prehraný zápas alebo keď mladí hráči, ktorých trénuješ neposlúchajú tvoje rady ako trénera?
Keď prehrám zápas po boji a viem, že som preto urobil všetko, tak sa s tým dokážem zmieriť fakticky hneď. No ak viem, že som súpera podcenil alebo to odflákal, tak je pre mňa oveľa ťažie sa s tým vyrovnať a štve ma to ešte veľmi dlho po zápase. Čo sa týka práce s mládežou veľa hráčov vedome klame tréning, netrénuje tak, ako to vyžaduje tréner. Potom príde zápas alebo turnaj a hráč očakáva veľký výsledok a nielen on, ale aj rodičia, či vedenie. To ma dokáže neskutočne vytočiť, lebo vždy hľadajú chybu v niečom inom a nie v sebe.
Máš nejaké motto alebo životnú múdrosť, ktorá ti pomáha pre prekonávaní nielen športových, ale aj životných problémov?
Jedno také najznámejšie a otrepané, že pre bez práce nie sú koláče. Tým chcem potvrdiť aj predchádzajúcu otázku, že si myslíš ako dobre pracuješ a pritom sa flákaš.
Čo by si poradil deťom zo svojich skúseností, ktoré snívajú o kariére profesionálneho športovca?
Je to beh na dlhú trať. Všetko je to o trpezlivosti, disciplíne, vytrvalosti a nepoddaniu sa za žiadnych okolností
Za rozhovor ďakuje
Peter Luha
