Ďalší zo série „Rozhovorov na lavičke“ je o žene, ktorá aj napriek svojmu veku ovláda prácu s počítačom a je ochotná porozprávať sa s každým kto má o to záujem, no najviac s mladými ľuďmi. Medzi jej bežný deň patrí aj pyžamový, nie len deň typickej gazdinej.
Preto raz, keď mama nebola doma, zobrala som si ten noteštek a šla som za tými ženami, ktoré nezaplatili a drzo som si pýtala to, čo boli dlžné. Viaceré ma ani nevpustili domov, niektoré horko-ťažko zaplatili. Keď som kráčala k domu, kde boli najviac dlžní, tak som si v duchu povedala, že sa nedám len tak ľahko odbiť.
A takýmto spôsobom som inkasovala dlžoby. Mama sa len divila, že mi ľudia ich dávajú. No vždy na tvári sa jej zjavili slzy radosti. Peniaze si starostlivo dávala do peňaženky. Všimla som si, že strašne rada si odkladá do malej taštičky drobné peniaze. Preto som si zaumienila, že jej s nimi raz urobím radosť.
Práve ste si prečítali úryvok z pripravovanej knihy o spomienkach na svoj život a mamu, ktorých autorkou je pani Juliana Brezinská. Autorka žije v obci Cabaj – Čápor 7 km od Nitry. Nasledujúci rozhovor je o aktívnom živote ženy, ktorá má chuť a silu angažovať sa. Pani Julianu sme zastihli v Leopoldove pri Pietnej spomienke na nespravodlivo a protiprávne väznených komunistickým režimom. Prečo prišla na takúto akciu sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.
Aký vietor Vás privial do Leopoldova?
Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS) organizuje každý rok pietne stretnutie pre politických väzňov, ktorí boli v Leopoldove v čase komunizmu prijatí na výkon trestu. Každý rok je ich už menej a menej a pri KPVS sme preto založili sekciu Deti politických väzňov. Z toho vyplýva, že tejto pietnej spomienky sa nezúčastňujú len samotní politickí väzni, ale aj ich deti.
Narodila som sa deň pred Barbarskou nocou. Moje sestry boli o osem a desať rokov staršie. Z ich rozprávania viem, že sme bývali v Bratislave.
Aké bolo vaše detstvo?
Narodila som sa deň pred Barbarskou nocou. Moje sestry boli o osem a desať rokov staršie. Z ich rozprávania viem, že sme bývali v Bratislave. Nakoľko otecko bol žurnalista aj politický činný a keď ho zatvorili v 50 – tych rokoch minulého storočia, tak mamička sa musela behom troch dní vysťahovať z Bratislavy s nami tromi. Nebolo to ľahké.
Viete aký bol aj dôvod zatknutia?
Vydal knihu Kríza 20. storočia. Písal politické články, angažoval sa ako žurnalista. Bol nepohodlný pre komunistický režim.
Dozvedel som sa, že pripravujete knihu. Čo bude jej obsahom?
Budú to spomienky na moje detstvo, pretože bolo veľmi krušné. Bude to svedectvo dieťaťa politického väzňa. Veľa mladých ľudí s ktorými sa rozprávam vôbec netušia čo to vlastne bola Barbarská noc. Preto chcem mládeži priblížiť 50. roky normalizácie. S českými dcérami politických väzňov, sme sa vlani spojili a nadviazali spoluprácu. Keď sa dozvedeli, že my na Slovensku chceme publikovať nejaké knihy, dali sa s nami dokopy a výsledkom bola publikácia Osudová kaňka. Prezentácia tohto diela bola aj v Prahe aj v Bratislave, ale ja osobne teraz píšem vlastnú knihu o svojich spomienkach.
Mohli by ste knihu bližšie charakterizovať?
Je to od čias, na ktoré som si už ako dieťa spomenula. Napr. Keď sa moja mamka musela presťahovať k svojej mame s nami troma, tak sme boli nepohodlní pre celú rodinu. Báli sa s nami rozprávať, lebo v rodine bol politický väzeň. Mamička nemohla mať zamestnanie, len šila a predávala vajíčka a takto nás živila. Nemala na nás ani rodinné prídavky. Nakoľko sme celá rodina nábožne založená, tak začínam spomienkami ako mamička chodila plačúc za dedinu, kde je socha p. Márie. Tam sa jej vyžalovala a celú cestu domov bola už veselá, dokonca si aj pospevovala. Môžem spomenúť aj konkrétny príklad, keď mi mama dávala peniaze do zvončeka, tak som si ich doma schovávala a na Vianoce som jej tieto korunky darovala. Vtedy bola veľmi šťastná. Ale v knihe je zachytené aj dospievanie, aj to ako mamičku ŠTB-áci vyšetrovali, ako sme nemohli so sestrami študovať na vysokých školách. Podotýkam – také zážitky mali stovky rodinných príslušníkov politických väzňov.
Je táto kniha adresovaná len mladým ľuďom?
Chcem osloviť najmä študentov, ale prečítať si ju môže hocikto, kto má rád autentické spomienky. Bola by som rada keby táto kniha vyšla a putovala do základných a stredných škôl, knižníc a využívala sa ako živá pomôcka pri hodinách dejepisu. Budú v nej spomienky práve na Barbarskú noc, lebo mala som jedného strýka kňaza a ďalšieho rehoľníka, ktorých prenasledovali. Mladí ľudia vedia o tom veľmi málo a nemali by zabúdať na históriu svojej krajiny.
V akom štádiu je kniha, treba ešte niečo dopísať alebo už iba poslať do tlače?
Začala som ju písať ako slobodná a robila som si zápisky len tak sama pre seba. Teraz to spracovávam do formy románu. Bude to možno pre niekoho naivné, ale zameriavam sa hlavne na odkaz a to čo som zažila. Samotnú knihu ešte dokončujem a dorábam. Keď bude kniha hotová, tak treba nájsť nejakého sponzora, ktorý mi ju pomôže vydať.
Dozvedel som sa, že ste absolvovali univerzitu tretieho veku. Akému odboru ste sa venovali?
Bol to odbor sociálna práca. Študovala som v Bratislave pri Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práci sv. Alžbety.
Vybrali ste si tento odbor kvôli práci alebo v rámci rozšírenia vašich vedomosti?
Vybrala som si ho kvôli rozšíreniu vedomostí o sociálnej práci a aj preto, lebo si vysoko vážim Prof. MUDr. Vladimíra Krčméryho DrSc. pre jeho humanitné cítenie. Taký výnimočný človek by si v našej vlasti zaslúžil vyššie morálne ocenenie.
Ako vyzerá Váš bežný deň?
Každý večer si niečo píšem alebo si pred spánkom premietnem činnosť, ktorú vykonám okrem bežných „nezáživných“ domácich prác. Aj tie si zorganizujem tak, že napríklad navarím na dva – tri dni a potom si urobím tzv. pyžamový deň. Vtedy iba čítam a zapisujem si myšlienky z kníh, alebo zájdem na semináre, ktoré organizuje Ponitranské múzeum v Nitre. Väčšinou ich organizuje nitriansky historik – autor knihy Nitrianske inferno, Juraj Pohronec zo Slepčian alebo PhDr. Emil Vontorčík. S ním momentálne zostavujeme históriu o našej obci Cabaj – Čápor. Práve jeho si vážim, lebo uveril v môj objav prvej písomnej zmienky o Cabaj – Čápore. Našla som ju v Zoborských listinách z roku 1113.
Páči sa Vám život v obci Cabaj – Čápor? Alebo by ste chceli zameniť toto miesto za nejaké iné?
V každej obci mimo hlavných miest sa bežnému človeku ťažšie žije či už po kultúrnej stránke alebo získania väčších aktivít. Preto sa zapájam do rôznych organizácií, stretávam sa so seniormi, navštevujem kultúrne predstavenia v Nitre a Bratislave. Lístky na ne dostávam ako darček od svojich detí. V obci sa žije pokojne a v kruhu svojej rodiny. Mám vytvorené miesta v dome i v záhrade, kde si prenášam notebook a tvorím. Vôbec neuvažujem nad zmenou bydliska.
Videl som aj Váš profil na Facebooku. Nerobí Vám problém práca s počítačom, predsa len niektorí ľudia vo vašom veku nepoužívajú veľmi počítače.
Pracovala som v Dusle Šaľa a keď prišli prvé počítače, hneď som sa s nimi zoznámila. Potrebovala som počítač pre svoju prácu z toho dôvodu, že ako vedúca správy registratúry a archívu som musela komunikovať rýchlo s inými archívmi a vymieňať informácie. V tomto období je pre mňa počítač moja pravá ruka, aj kvôli pripravovanej knihe.
Ako využívate svoj voľný čas, ak nejaký vôbec máte?
Rada spolupracujem s mladými ľuďmi a rozprávam sa s nimi. Niekedy chodia ku mne domov a snažím sa im odovzdávať svoje skúsenosti, prípadne ak potrebujú, tak im ochotne pomôžem. Ako čerstvý príklad uvediem záujem mladých o znovuobnovenie medzinárodných bežeckých pretekov Grand Prix Cabaj – Čápor, ktoré skončili pred desiatimi rokmi. Pomáhala som pri ich organizácii. Tieto preteky v minulosti boli na vysokej úrovni, boli ročníky ktorých sa zúčastnilo aj 11 štátov z Európy. Veľmi sa mi páčilo, že šport zbližuje národy. Bolo úplne jedno, či ste bol Rus, Nemec alebo Švéd, každý si mal čo povedať. Chcem pomôcť mladým pri ich znovuobnovení. Prvý ročník plánujeme na budúci rok, ale zatiaľ len so Slovenskou účasťou.
Nečítate rada knihy vo svojom voľnom čase?
Áno a veľmi. Ak by ste prišli ku mne domov, tak po stenách mám len knižnice a knihy. Mám ich evidenčne zoradené aj v elektronickej podobe, tak ako v knižnici. Knihy chodia ku mne aj vypožičiavať. Bývam v rodinnom dome a v jednu miestnosť mám zariadenú ako súkromnú registratúru (archív). Napr. Mám v nej aj výsledkové listiny zo spomínaných pretekov, historické listiny o našej obci, aj všetky spisy ŠTB, ktoré hovorili o mojom otcovi.
Niektorí ľudia vo Vašom veku už nemajú silu byť aktívnymi, prípadne nemajú ciele, ktoré by chceli ešte dosiahnuť. Aký je Váš recept, ak nejaký máte, na aktívny spôsob života?
Každý človek je iný. Niekto je spokojný s prácou v domácnosti, niekto s prácou v záhradke, s kvetmi, pri varení… Ja tieto práce síce vykonávam, ale nenachádzam v nich takú vnútornú motiváciu. Nejako sa mi zdá, že nenapredujem, duševne nerastiem. Moje hobby je moja súkromná registratúra a knihy v knižnici plus písanie príbehov. V poslednom čase rada čítam knihy, v ktorých môžem vyhľadávať hlbšie myšlienky. Často sa vraciam napríklad ku knihe Kresťanská dokonalosť, alebo ku knihe od Emila Páleša Angelológia dejín.
Čo by ste chcela ešte v živote dosiahnuť?
Túžim, aby objavila svetlo sveta pripravovaná kniha o histórii obce Cabaj – Čápor a jeho významných osobností. Neskôr zverejniť 50 – te roky minulého storočia od Barbarskej noci a v sekcii Deti politických väzňov pri Konfederácii politických väzňov Slovenska a zozbierať ďalšie svedectvá. Kniha Osudová kaňka, ktorá vyšla v Čechách je prvá lastovička…
Máte nejaké motto alebo životnú múdrosť, ktorá Vám pomáha pri prekonávaní životných problémov?
Asi áno. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Nesmieme, ale zabudnúť na dedičstvo našich predkov. Teraz mám na sebe tričko s nápisom odpustili sme, ale nezabúdame. Je to krásne keď sa dá odpustiť a ja som to dokázala.
Za rozhovor ďakuje Peter Luha
